Dlhý príbeh. A pritom je iba na začiatku.

Na poslednom typologickom kurze som sa od pána profesora Šrama dozvedela, že nevyužívanie svojich schopností má pre človeka ešte dalšiu nevýhodu. Ako často pri objasňovaní vecí, aj tu použil pán profesor výborný príklad: „Naše schopnosti sú akoby sme celý život mali na chrbte tašku s nástrojmi. Ak ich používame, sú veľmi užitočné. Ak ich ale nepoužívame, tak nás len ťažia.“

Pamätám si, ako som si o dvadsaťročných myslela, že pre nich už život skončil. Chodia do práce, majú povinnosti, všetko je už o ich živote rozhodnuté, sloboda skončila. Mala som asi 10 rokov a vôbec som im nezávidela. O pár rokov neskôr, keď mi bolo jasné, že ani mňa dospelosť neminie, som si svoju víziu upravila. V hlave som si ujasnila, že síce budem v práci sedieť 8-9 hodín denne, ale dostanem za to peniaze a hlavne po práci a cez víkendy budem voľná! A môžem si robiť, čo chcem a venovať sa čomu chcem. Paráda.

Hoci som na základnej škole patrila k výborným žiakom, na gymnázium som sa odmietla hlásiť. Moja múdra triedna nado mnou len krútila hlavou, ale nemohla vedieť, že som sa tam odmietla prihlásiť preto, že sa tam hlásil spolužiak, ktorému som sa páčila a stále ma prenasledoval, hoci ja som ho neznášala. Podľa vzoru mojej mamy som zmaturovala na strednej obchodnej škole. Na vysokú som sa po strednej nedostala. Nebol na to dôvod. Hlásila som sa totiž na úplne iné študijné odbory, čiže vedomostne som na ne nemala predpoklady. O vysokú ekonomickú som však zasa nemala záujem ja.

Aj keď som zmaturovala na samé jednotky, bolo mi úplne jasné, že účtovníctvo nie je moja budúcnosť a predstava práce sekretárky-účtovníčky-obchodnej asistentky vo mne vyvolávala ťaživé pocity. Zubami-nechtami som chcela predísť tomu, že na podobných pozíciách skončím. A vcelku sa podarilo. Nasledujúcich päť rokov po maturite som vystriedala asi 6-7 zamestnaní a len dve z nich boli sekretárskeho typu. V podstate úspech, napriek tomu je z toho počtu zamestaní zrejmé, že ma ani jedno z nich neuspokojovalo a hľadala som ďalej. Moja mama, ktorá celý život pracovala pre toho istého zamestnávateľa, bola ďalší človek, ktorý nado mnou krútil hlavou. Ale v tomto období som sa aj ja začínala cítiť ako patologický nespokojenec. A zdalo sa mi, že chyba je určite vo mne.

Najhoršie bolo zistenie, že vízia o „slobode po práci“ sa nenaplnila. Zo všetkých zamestnaní, ktoré som vystriedala, som chodila domov unavená, bez štipky chuti niečo robiť, v niečom sa angažovať. Veľmi sa mi zhoršilo akné a trpela som žalúdočnými kŕčmi. Sedela som večer pred televízorom a zdalo sa mi, že každá tvár, čo sa tam zjavila, predstavuje ďalšieho šťastného, naplneného človeka, ktorý žije plnohodnotný život. Čo som ale žila ja?

Ako dospievajúca som sa zaujímala o všetko. Archeológia, literatúra, jazyky, umenie, história, psychológia, politika, filozofia, hudba, film... ale všetko ma zaujímalo len akosi na povrchu. Ako všeobecné vzdelanie. Nič ma neoslovovalo priamo, ako to jediné, ktorému by som sa mala venovať. Desilo ma to, pretože som cítila, že by som mala vedieť, kto som a aká je moja úloha. Čo mám vlastne robiť?

Keď som začala po strednej škole pracovať, moja túžba po poznaní, akéhokoľvek druhu, bola utlmená. Nechcelo sa mi čítať, chodiť do múzeí, sledovať dokumenty, učiť sa jazyky alebo chodiť na koncerty. Všade som totiž videla dôkazy toho, že iní ľudia niečo tvoria, na niečom pracujú, sú užitoční a ja nie. Po pár vystriedaných zamestnaniach mi bolo jasné, že jediné moje vykúpenie je vysoká škola. Akého druhu, to som nevedela. Roky strávené v rôznych zamestnaniach mi odpoveď nepriniesli. Nakoniec som do úvahy brala školy a odbory, pri ktorých som si myslela, že mám na prijatie šancu.

Približne v tomto období som sa od kolegu dopočula o typologickej poradni, konkrétne o službe určenia vhodnosti povolania. Tu je vhodné spomenúť, že moja nadmerná mystickosť a mysterióznosť spôsobili, že ani pred službou samotnou ani počas nej som sa nespýtala, čo vlastne typológia je a na čom je určenie vhodnosti povolania založené. Pán profesor Šramo mi za necelú polhodinu porozprával asi dovtedy najdôležitejšie informácie aké mi kto kedy o mne mohol dať. Napriek tomu, od momentu, kedy vyslovil aké povolanie mám na prvom mieste som ho jednoducho prestala vnímať. Dôvod bol prostý: napriek širokému záberu mojich záujmov, oblasť, do ktorej toto povolanie patrí, ma nikdy zvlášť nezaujímala a samotným povolaním som dokonca pohŕdala.

Jasne si spomínam, ako som z dverí vychádzala s pocitom, že som sa dala nachytať akýmsi veštcom, ktorý ma však veľmi zle odhadol. Povolanie, o ktorom mi povedal, že je pre mňa najvhodnejšie, nebolo v mojich očiach vôbec intelektuálne a už vôbec nie spoločensky užitočné. Bola som na seba poriadne nahnevaná za vyhodené peniaze na túto službu. Napriek všetkým negatívnym pocitom mi v hlave rezonovali jeho posledné vety: „Ak budete mať nejaké ďalšie otázky, tak príďte. A vy určite prídete!“

Nemyslím si, že je v tomto prípade podstatné uviesť aké povolanie je pre mňa najvhodnejšie. Príbeh každého človeka je trocha iný a povolaní je obrovské množstvo. Podstatné sú úplne iné skutočnosti. Napríklad fakt, že nasledujúcich 5-6 rokov po mojej prvej návšteve som za pánom profesorom Šramom chodila asi jeden, občas dvakrát do roka. Ten druhýkrát som tam išla preto, aby som si dokázala, že je naozaj podvodník. A určite som mu úplne každé slovo, či vetu, neverila ani ten tretí, štvrtý, či možno siedmy krát. Ale zároveň som sa začala pýtať otázky a tie odpovede mi celkom nedali spávať. Jednoducho preto, že dávali zmysel a ja som sa o ich pravdivosti mohla presviedčať v každodennom živote. Začala som občas navštevovať kurzy typológie a napriek tomu, že ma moja mystickosť a mysterióznosť pravidelne ťahala iným smerom, postupne som sa presvedčila, že typológia je krásne jednoduchá a logická záležitosť. A dostupná každému, kto prejaví záujem.

Po mojej prvej návšteve typologickej poradne mi pár rokov trvalo, kým som sa milimetrovými krôčikmi presunula od zisťovania informácií o mojom najvhodnejšom povolaní k praktickým činnostiam s ním súvisiacimi. To som už ale študovala na vysokej škole – úplne iný odbor, a veľmi skoro mi bolo jasné, že tento odbor pre mňa nie je. Vysoká škola mi však poskytla istú mieru voľného času a energiu, ktorú som mohla venovať bádaniu o mojom najvhodnejšom povolaní. Moje pohŕdanie sa postupne zmenilo na zvedavosť, pretože som zistila, že moje vnímanie tohto povolania bolo veľmi obmedzené a zďaleka neodzrkadľovalo skutočnosť. Nikto v mojej blízkej ani vzdialenej rodine nemal v danom odbore žiadne skúsenosti. Nemala som odkiaľ čerpať informácie a moje predstavy boli viac než skreslené.

Po skočení vysokej školy som sa vydala, odsťahovala sa a o rok prišlo dieťa. Priority sa zmenili, ale aj počas materskej som sa sporadicky, vo vzácnom voľnom čase, venovala práci súvisiacej s mojím najvhodnejším povolaním. Predo mňou sa otvoril úplne iný svet. Postupne som sa zbavila aj posledných pochybností a pochopila som, že si musím doplniť vzdelanie, aby som sa tejto práci mohla venovať nielen ako môjmu koníčku, ale na plný úväzok. Na to som si ale musela trocha počkať. Vhodný čas prišiel až teraz.

Mám už takmer 40 rokov a veľmi dobré zamestnanie. Šéfujem jednému menšiemu oddeleniu, mám absolútne voľnú a pohyblivú pracovnú dobu, nikto nekontroluje kedy do práce prídem a kedy odídem, spolupracovníkov si vyberám a školím sama, časť môjho pracovného dňa trávim mimo kancelárie alebo môžem pracovať z domu, ak treba. Ak by mi niekto túto prácu ponúkol pred mnohými rokmi, asi by som sa od šťastia rozliala.

Ale dnes, keď mám už priame skúsenosti s mojím najvhodnejším povolaním, ma moje terajšie zamestnanie nudí a všetky vyššie uvedené výhody sú len prázdna forma. Chýba tam obsah, ktorý by ma napĺňal.

Mám však to veľké šťastie, že na rozdiel od mnohých ľudí okolo mňa, ktorí nenávidia pondelky, keď musia ísť zasa do práce a celý rok sa tešia na dovolenku, ako na jediné príjemné obdobie ich roka, ja viem, aká práca naplno využíva moje schopnosti a čomu sa chcem venovať zvyšok môjho života. Pri štúdiu, ktoré je ešte len predo mnou, nebudem môcť pokračovať v mojom terajšom zamestnaní. To bude znamenať veľké finančné obmedzenie pre mňa aj moju rodinu. Napriek tomu nemám už prečo váhať. Pozíciu človeka znudeného ba až deprimovaného svojou prácou poznám z rôznych zamestnaní. Dnes už viem, že voľný čas po večeroch a cez víkendy je na plnú realizáciu človeka nedostatočný. Ak má človek rodinu, deti, kamarátov a chce sa udržovať v dobrom zdraví športom, na koníčky naozaj nie je veľa času.

Na poslednom typologickom kurze som sa od pána profesora Šrama dozvedela, že nevyužívanie svojich schopností má pre človeka ešte dalšiu nevýhodu. Ako často pri objasňovaní vecí, aj tu použil pán profesor výborný príklad: „Naše schopnosti sú akoby sme celý život mali na chrbte tašku s nástrojmi. Ak ich používame, sú veľmi užitočné. Ak ich ale nepoužívame, tak nás len ťažia.“

Až pomocou jeho slov som naplno pochopila, prečo som bola v mladšom veku taká nespokojná aj v pozíciách, ktoré pre iných vyzerali lákavo. Moje dnešné zamestnanie ma síce nudí, ale zvládam ho s úplným prehľadom, ako sa povie „ľavou zadnou“. Napriek tomu si nenesiem každý deň domov z práce množstvo ušetrenej energie. Nesiem si domov svoju tašku s nástrojmi, z ktorých som opäť, ako každý deň, využila iba malú časť. A to zbytočné nosenie hore-dole, nejakú energiu stojí. Ja už však mám pred sebou jasný návod a cestu, ako postupovať, kam kráčať. Čaká ma ešte veľmi veľa práce, ale na tú sa veľmi teším, pretože som už zažila radosť, ktorú mi moje povolanie môže priniesť. Priala by som všetkým dobrým ľuďom tejto planéty, aby mohli zažiť niečo podobné.

Gabriela, 38 rokov